Kniha  príbehov

Ako vznikli Northon-ovci

(Tiny Northon)

Volám sa Zuzana Northon. Určite poznáte rozprávku o šípkovej Ruženke. Všetko v tejto rozprávke nie je pravda. Je však pravda že som zaspala na sto rokov. Nezakliala ma však sudička. Uspali ma zvieratká ktoré sa predtým volali päť nôžky. Spala som dlho, predlho. Krásnych sto rokov som nemusela počúvať ako na mňa mama ziape. Krásnych sto rokov som nemusela slúžiť sverepému vládcovi- môjmu otcovi. Raz však prišiel princ ktorý sa volal Nor. Keď ma prebudil všetko bolo úplne iné. Na mojom stolíku stál počítač. Pozrela som sa na monitor a uvidela som tam súbor: SLOVNÍK NAŠEJ KRAJINY. Tak som sa v ňom začala šprtať. Stále som však myslela na päť nôžky ktoré ma uspali. Keď som do počítača naťukala Nor, meno princa objavilo sa tam: sto. Zhoda náhod, pomyslela som si lebo ja som spala sto rokov. Tak som počítač vypla, ale keď sa vypol napísalo mi tam: Bye bye Zuzana Northon. Tak som ho znovu zapla a do slovníka som naťukala slovo -thon. Stálo tam: noha. Keď som to prečítala ťuklo mi. Mňa uspali päť nôžky. Meno princa ktorý ma oslobodil v preklade znamenalo: sto. A k menu princa som pridala -thon čo znamená noha. Moje meno znamená stonoha. Potom som si však pomyslela, že to je veľmi drastické slovo, tak som si povedala stonožka a doteraz je to symbol spánku.

Víla v zajatí

(Lindsay Laurel Northon / Niveolle)

Pri potoku žila víla. Krásna sťa kvet milený. A raz syna porodila. S veľkou láskou o neho pečovala. Svoje srdce by mu darovala. Keď raz sa prišiel démon k potoku osviežiť. Zbadal ženu aj so synom v náručí. Snažil sa ju chytiť. No víla utekala. Syna si nedala. Chlapec rástol a bol z neho švárny chlapec. Obyčajný smrteľný. No démon si nedal pokoj. Zase prišiel k jazeru a zase vílu naháňal. No víle sa nepodarilo utiecť. Synovi poručila ,,Utekaj hlboko do lesa, uvidíš ja si ťa nájdem!" Chlapec nelenil a utekal. Víla sa od démona nakoniec dostala ale syn jej dal sa zlákať na démonskú stranu. A tak syn svoju vlastnú matku zradil zadržal kúzlom ktoré ho démon naučil.
A víla bola v zajatí. Démon si po ňu prišiel. Víla trpko zomrela. Ale veľké trápenie svedomia v mládencovi pretrvalo a nikdy nekončí. Chlapec bol zakliaty kúzlom. Zradil vlastnú matku ktorá ho milovala a zaslúži si ten najhorší trest.

Príbeh anjela

(Xenonia Monteverdi / Narcisse)

         Kde bolo, tam bolo, v ktoromsi kúte nebeskej ríše žil jeden malý anjel. Bol trocha zvláštny – iný ako ostatní. Anjel, ktorý bol veľmi uzavretý, žil len vo svojom vlastnom svete, do ktorého nikoho ďalšieho nechcel vpustiť. Bol nesmierne krásny.
Prstencovité dlhé svetlé vlasy akoby posiate drobučkými hviezdami lemovali prívetivú rozžiarenú tvár s nádhernými belasými očami, akoby sa v nich odrážalo nebo
uprostred leta. Oblečený bol v dlhých bielych šatách, krídla spôsobne zložené od hlavy až po päty. Ak kráčal po zemi, lúky rozkvitali nádhernými kvetmi, kadiaľ zľahka
stúpal bosými nohami, ak sedel na obláčiku a hral či spieval, ďalší anjeli sa k nemu približovali, aby si vychutnali nádherné upokojujúce melódie, ktoré práve zložil, ak letel v nebeských výšavách, z krídel mu padal jemnučký striebristo-lesklý hviezdny prach.

            Tento anjel mal v sebe neskutočný bôľ. Jeho rodičia pomáhali zachraňovať
svet pred temnými silami a ich boj sa im nakoniec stal osudným. Dobro síce zvíťazilo, ale za cenu životov niekoľkých anjelov. Malý anjelik ostal sám. Bočil od svojich kamarátov, utápal sa vo svojich spomienkach a všetko, čo nevedel vyjadriť slovami, vkladal do svojich melódií: lásku k rodičom, smútok za nimi, vernosť svojej rase, oddanosť nižším bytostiam... Keď podrástol, prihlásil sa do škôl a rozhodol sa, že

bude anjelom strážnym ako jeho rodičia. Nikdy nezabúdal na matku, ktorá sa oňho vzorne starala a nesmierne ho milovala ani na otca, ktorý dohliadal na jeho pokroky a s úsmevom ho povzbudzoval. Po ukončení škôl s radosťou prijal svoje pridelené poslanie a vzorne plnil úlohy, ktoré dostal.

            Až raz... dostal úlohu dozerať na ľudské dieťa, ktoré stratilo rodičov pri autohavárii spôsobenej opitým vodičom a ako jediné z posádky auta s ťažkými zraneniami prežilo. Stál pri ňom prvé dni po havárii, keď sa rozhodovalo, či prežije, nekonečne sa snažil dodať mu čo najviac zo svojich síl, aby zostalo na svete, kde sa
mu chystala pomôcť celá ďalšia milujúca rodina. Dieťaťu vdýchol takmer celú svoju dušu, skoro mu neostali sily na prežitie. Rozmýšľal, prečo tak veľmi chce zachrániť dieťa, hoci prišlo o rodičov a vedel, aké to bude mať v ďalšom živote ťažké. Postupne si uvedomoval, že sa nesmie obzerať za tým, čo už nezmení, musí hľadieť dopredu a tešiť sa zo všetkého, čo život ponúka. Vrátane maličkostí, príjemných aj menej príjemných, z poznania, ktoré môže získať, zo vzťahov, ktoré môžu obohatiť, nielen vždy priniesť sklamanie a žiaľ. Prázdnota v jeho srdci sa začala vypĺňať. Dieťa sa prebralo z kómy, otvorilo očká a anjel si uvedomil, že dievčatko má veľmi podobné nebeské oči ako on. Chránil ho a upokojoval počas dlhých dní ťažkej rekonvalescencie, díval sa, keď ho strýko s tetou prišli odviezť z nemocnice, tešil sa, keď dievčatko
začalo chodiť do školy, rozhodovalo sa pod dozorom náhradných milujúcich rodičov o svojom budúcom povolaní a nastúpilo ťažkú cestu prípravy na doktorské povolanie. I ono chcelo svojím spôsobom prejaviť vďaku za to, že žije a prispieť k tomu, aby stále menej detí strácalo svojich rodičov. Stala sa z nej skvelá doktorka, ktorá po čase stretla svojho hmotného ochrancu a založila si rodinu.

            Anjel už nemal toľko práce ako na začiatku, ale záchrana dievčatka na ňom zanechala trvalé následky. Nikdy nezískal svoju plnú silu a život mu ubiehal rýchlejšie ako ostatným anjelom. Hoci bol nesmrteľný, nedokázal držať krok so svojimi rovesníkmi a skúsenosťami či slabnúcou silou ich ďaleko predbiehal. Sledoval z diaľky ich anjelské hry a už mu nebolo čudné, že od neho bočia a nevolajú ho na

svoje slávnosti. Anjel-samotár sa len málokedy prichádzal pozrieť na nebeské zábavy.

            Až raz... Bola to mimoriadna nebeská oslava, na ktorú sa predsa len rozhodol prísť. Opäť sa usadil bokom a popíjal anjelský nektár, pričom počúval nebeský orchester a sledoval tancujúcich anjelov. Zamýšľal sa nad svojím osamelým bytím a trochu mu to prišlo ľúto. Zrazu na svojom ramene pocítil ľahulinký dotyk. Obzrel sa a skamenel úžasom. Pred ním stál anjel s tvárou výrazne podobnou tvári matky, o ktorej sa mu ešte stále občas zdalo. Anjel sa naňho usmial a s nádejou v hlase sa nežným ženským hlasom spýtal: „Smiem si k tebe prisadnúť?“ ...

Dobro a zlo

(Xenonia Monteverdi / Narcisse)

Bola temná noc. Slnko už dávno uhasilo svoje lúče za obzorom. Tma vládla na oblohe prerušovaná len občasným zábleskom hviezdy vykukujúcej spoza ťažkých
mrakov valiacich sa jeden cez druhého.

Všade bolo ticho ako pred búrkou. &kráčala som po asfaltovom chodníku. Aj šuchot lístia stromov a kríkov rastúcich popri ceste utíchol v predtuche niečoho strašného. Zimomriavky mi neustále prúdili od hlavy až po končeky prstov na nohách, ponáhľala som sa čo najskôr dostať pod rodičovskú strechu. Už len prejsť cez park a zabočiť do ulice...

A vtedy sa to stalo. Ohromný blesk preťal čiernu oblohu a pár sekúnd nato sa ozval ohlušujúci rachot. Z oblohy sa spustil prudký dážď. S očami uprenými vpred
som zbadala, ako v parku niečo dopadlo na trávu pod mohutnými gaštanmi. O chvíľu som uvidela k zviechajúcej sa kôpke klesať svetelnú guľu. Plná zvedavosti i strachu schovala som sa za strom a čakala, čo sa bude diať. Z tmavej kôpky sa vystrela
mohutná tmavá postava s čiernym lesklým mečom v ruke. Spod plášťa jej boli vidieť nohy zakončené kopytami a dlhý silný chvost. Zo svetelnej gule sa vystrela éterická bytosť v splývajúcej bielej tunike s prenikavo svietiacim mečom s dlhou čepeľou. Na chrbte jej bolo vidieť dvoje zložených krídel.

Obe postavy sa pustili do neľútostného zápasu. Skamenená hrôzou som si nevšímala prúdy vody stekajúci mi po celom tele a snažila som sa vidieť čo najviac z odvekého boja odohrávajúceho sa predo mnou, čiastočne zastreného hustým dažďom. Čím väčšia bola intenzita zápasu, tým väčšmi blesky križovali oblohu a hromy divo burácali. Nemohla som odtrhnúť oči z odvekého zápasu odohrávajúceho sa pred
mojimi očami pochopiac, že sa tu odvíja jedna z nekončeného množstva bitiek dobra so zlom. Dlho boli sily vyrovnané. Po nejakom čase však biela postava predsa len začala získavať prevahu, nútila temného súpera k ústupu a stále väčšej obrane namiesto
útoku. Spŕšky iskier z kúziel uvalených na bielu postavu začali strácať na intenzite i frekvencii. Po jednom mimoriadne zúrivom útoku temná postava klesla na kolená, stiahla sa do seba a zrazu sa kamsi prepadla. Biely anjel ostal chvíľu stáť, zastrčil
meč do pošvy, sklonil hlavu a v podobe svetelnej gule začal stúpať nahor pomedzi
stromy.

Dážď utíchal. Ustali blesky aj hromobitie. Ešte stále som sa, neschopná pohybu, dívala na opustené miesto medzi stromami, kde ešte pred chvíľou zúril neľútostný boj. I keď som bola premočená, zasiahnutá silnými dojmami som sa stále nevládala pohnúť. Spoza spretŕhaných mračien vykukol strieborný mesiac a zalial parčík bledým svetlom. A vtedy mi zišla na um ukľudňujúca myšlienka, ktorá prestúpila celú moju bytosť:
dobro zasa na nejakú dobu opäť porazilo zlo!

... s touto myšlienkou som o nejakú chvíľu usínala v teplučkej posteli v bezpečí svojho domova.

Súboj  

(Vereessa Bloodmoon / Violette)

Tma. Každý zvuk ticho zanikol v dusivom teple letného večera. Postava odetá  v jedovato-zelenom habite netrpezlivo vyklopkávala nohou o zem. Ruky prekrížené na prsiach, tvár skrivená v nedočkavom výraze. Dlhé ulízané čierne vlasy mu padali do chladných
červených očí. Stál tam sám a čakal na niekoho. Na niekoho, kto sa za hlasného puknutia primiestnil k nemu na čistinku. Vysoký mladík s krvavo-červeným habitom s hlbokou kapucňou, padajúcou mu do tváre.

„Konečne,“ zasyčala postava na novopríchodzieho.

„Môj pane,“ začal mladík, hodil sa na kolená, podišiel pred postavu, schytil okraj jeho plášťa, pobozkal ho a pokračoval, „pán Orrin vašu výzvu prijal...“

„Čo iné mu asi ostalo?“ spýtal sa sám seba a povýšenecky pozrel na sluhu, krčiaceho
sa pri jeho nohách. „Teraz choď a pokračuj v úlohe, ktorú som ti udelil!“ Sluha vstal a za ďalšieho puknutia sa odmiestnil preč. Jeho pán sa ešte raz diabolsky usmial a povedal si: „Dokonalé...“

~ ~ ~

            V hustých lesoch Basilliady stojí obrovská citadela Dominn. Desiatky vežičiek,
týčiacich sa k nebu, zatieňujú svit mesiaca. Sídlo nebezpečného lorda vyzeralo, akoby ho stavali ruky mŕtvych. A práve v tomto prekliatom hrade Dominna sa malo rozhodnúť o rodine Orrina.

            Prišiel čas. Presne keď kukučkové hodiny v jeho izbe odbíjali jedenásť tieň Orrinovej siluety sa zjavil v jedenástej sále na trinástom poschodí. Mraky odkryli hviezdny svit, ktorý
teraz padal do chlapčenskej tváre. Orrin, študent 5. ročníka Oxfordskej strednej školy čarodejníckej, prefekt a jeden z najobľúbenejších žiakov. Jeho tvár, vždycky vysmiata,vyzerala smrteľne bledo s ostrým leskom v očiach. Pery pevne stiahnuté a 
dlhé striebristo belasé vlasy stiahnuté gumičkou do copu.Čierny habit sa mu vlnil a dodával tým jeho výzoru zašlú slávu jeho rodu.

            Postavil sa do stredu miestnosti a čakal. Nemienil byť ako jeho otec, zbabelec zahnaný do kúta, ale ako hrdinovia, ktorých poznal. Ozvalo sa hlasné puknutie a do sály vošiel i tieň lorda. Mlčky na seba hľadeli, až nakoniec prvý prehovoril lord.

            „Vidím, že takisto ako môj brat navštevuješ Violette,“ vyhlásil, keď si premeral emblém na chlapcovej hrudi. Muž sa naňho chladne usmial. Chlapcovi sa zablýskalo v očiach a úsmev opätoval.

             „Tvoju výzvu som prijal., strýko, tak kedy začneme?Alebo to bola len zámienka, ako ma dostať spod ochrany rodičov?“ spýtal sa drzo. Lord sa opäť usmial.

            „Si nedočkavý ako tvoj otec zamlada... veľmi sa naňho podobáš...“

            „Niesom ako môj otec!“ prudko zareagoval chlapec. Behom sekundy už držal prútik v ruke. „Neprirovnávaj ma k nemu!“ rozkázal už tichšie.

            Lord ho napodobil a tiež si pripravil prútik. Usmial sa na svojho mladého synovca a hlboko sa uklonil. Synovec mu poklonu opätoval, vystrel sa a obratne uskočil kúzlu, ktoré by ho bolo zasiahlo.

            „Revertis fartis!“ skríkol chlapec, ale cez strýkove ochranné kúzla neprešlo.

            „Levicorpus!“ zvolal strýko a chlapec sa razom ocitol dole hlavou vo vzduchu. Lord prikráčal k nemu a uškeril sa mu pred tvárou. „Myslel som si, že sa v tej škole naučíš bojovať. Čo je to za školu, keď nevieš ani základy duelu?“ spýtal sa posmešne. Mladík aj napriek svojej pozícií naňho namieril prútik.

            „Len si nenamýšľaj,“ začal a úškrn mu opätoval, „nič nieje také, aké sa zdá
byť. Lumos!“ zakričal chlapec.Lord sa zapotácal pod tlakom svetla a prešiel si rukou cez oči.Vďaka jeho nepozornosti, chlapec dopadol na všetky štyri na zem a pripravený prútik priložil k strýkovým lopatkám.

            „Expelliarmus!“ Orrinov prútik vyletel do vzduchu a dopadol do rohu miestnosti. Chlapec rýchlo vykročil za ním, ale nepriateľ bol rýchlejší a hrot prútika mu teraz smeroval na hrdlo. I keď lordove oči slzili, videl dostatočne na to, aby mohol pokračovať v zápase. „Nepodceňuj ma mladý, mám viac skúseností a niesom tak naivný, ako si myslíš,“ vravel a pomaly postupoval vpred. Chlapcovi nezostalo nič iné len cúvať, až chrbtom narazil o stenu a nervózne čakal, čo sa bude diať ďalej.

            „Do toho! Zabi ma...!“

            „STOP! Stóp, stóp!“ skríkol režisér ne dvojicu a kameraman vypol nahrávanie. „Orrin, vravel som ti, že si máš stúpiť na plášť a spadnúť...“

            „Volám sa Cid, a ako si mám naňho stúpiť, pane, keď mi siaha len po členky? Mám tu urobiť mostík, alebo ako si to predstavujete???“ bránil sa mladík a starší
herec sklopil prútik.

            „Takže panstvo, ešte raz. Á... klapka......

Víla Lili
(1)

(Natali de Lamanche / Rosse)

Uprostred lesa bývali víly. Jednou z nich bola aj Luna. Bola to krásna víla s dlhými bielymi vlasmi, ktoré jej boli po kolená. Luna sa jedného dňa zaľúbila do elfa, ktorému padla do oka aj ona. Volal sa Erick. Najprv si len posielali odkazy ale neskôr sa začali stretávať. Za krásnej noci v mesačnom svite mesiaca si vyznali lásku.

Po dlhšom čase sa im narodila dcérka. Bola krásna. Vlasy a pery mala po mame a oči a uši po otcovi. Dostala meno Lili. Celý les sa radoval. Boli oslavy a všade panovala dobrá nálada. Až jedného temného dňa, na ktprý všetci spomínajú s bolesťou a strachom sa všetko zmenilo. Večer keď sa víly ukladali spať, vrazili k nim vlkolaci. Všetko živé zožrali. Iba jedno malé dievčatko nechali na pokoji. Nikto nevie prečo, no bolo to tak.

Keď na druhý deň ráno prišiel Erick pozrieť svoju manželku a dcéru našiel iba polámané kmene stromov a udupanú zem. Prehľadal všetko. Len jedno miesto nie. Pozrel sa teda do malého otvoru medzi skalami a tam našiel svoju milovanú dcérku Lili. Spokojne spala a usmievala sa. Opatrne ju vzal do náručia a odniesol k Elfom. Tam Lili privítali s úsmevom na perách. Všetci sa okolo nej krútili a každý ju chcel vidieť. Všetci pomáhali ako len mohli aby sa Lili mala dobre. Erick si uvedomil, že už nemá na blízku svoju milovanú ženu Lunu a o Lili sa musí postarať sám. Bola to odrazu obrovská zodpovednosť. No nebál sa postaviť  zoči voči osudu. Veľmi mu chýbala Luna ale s tým, že je navždy preč už nič urobiť nemohol.

Míňali sa roky. Lili rástla a čoraz viac sa podobala na svoju matku. Jedného prekrásneho dňa, práve oslavovala svoje jedenáste narodeniny im ponad hlavy preletela sova. V pazúroch držala list. Zrazu ho pustila a on spadol tanierik nachystaný ne tortu. Erick ho vzal a pozrel naň. Potom ho so slovami: „To je pre teba.“ podal Lili. Tá sa potešila. Ešte nikdy od nikoho nedostala list. Dobre si ho poobzerala. Potom ho otvorila a začala čítať: „Slečna Lili Spring. Slávnostne Vám oznamujeme, že ste bola prijatá na Rokfortskú Strednú Školu Čarodejnícku.“ prečítala len prvú vetu a odtrhla zrak od listu. Pozrela sa na otca, potom na ostatných a nadšene zvolala: „Som prijatá! Prijali ma na Rokfort!“ Skákala od radosti. Potom sa hodila otcovi okolo krku. „Som na teba veľmi pyšný!“ povedal. „Škoda, že tu nie je tvoja mama. Určite by bola aj ona veľmi pyšná.“ pošepol jej do ucha aby to nikto nepočul. Neskôr jej gratulovali všetci, čo boli prítomný. Ešte v ten deň sa to rozchýrilo po celom lese a tak tam lietali sovy každú minútu.

Na druhý deň ráno Lili vstala oveľa skôr než obyčajne. Príčina bola v tom, že v ten deň mali ísť do Šikmej uličky kupovať veci do školy. Lili bola už celá netrpezlivá. Stále súrila otca aby sa ponáhľal. Keď bol už hotový zavolala na ňu: „Lili poď, už ideme.“ Lili rýchlo pribehla k otcovi. Chytila ho za ruku a povedala: „Veľmi sa teším.“ Potov vliezla do krbu a už bola tam. Po nej prišiel jej otec. Našiel ju ako obdivuje Blesk 3000. „No poďme!“ povedal a vybral sa k Olivanderovcom.

Po chvíli už mali všetko nakúpené. Lili ešte raz pre istotu skontrolovala zoznam, či im nič nechýba. Samozrejme že nechýbalo a tak sa vybrali domov.

Doma Lili začala rozprávať čo všetko videla. Hovorila o rôznych sovách, o metlách ale aj o tom ako si vyberala prútik. Všetci z nej boli nadšení. Stále sa usmievali a v hlave im vírili myšlienky o tom aká je už veľká.

Po niekoľkých týždňoch nastal ten čas aby sa vybrala na Rokfort. Deň pred odchodom sa zo všetkými rozlúčila a ľahla si spať. Snívali sa jej krásne sny. Keď ráno vstala skontrolovala či má všetko a poprosila otca aby jej to odniesol.

Po niekoľkých hodinách sa dostali na nástupište. Rozlúčila sa s otcom a nasadla do vlaku. Kývala otcovi pokým ho videla. No on sa jej vzďaľoval čoraz viac a viac až sa jej nakoniec stratil úplne. Usadila sa pohodlne do kresla a rozmýšľala aké to asi bude na Rokforte. Zo snenia ju vytrhlo klopkanie na dvere. „Ďalej!“ povedala a do kabínky vošlo dievča. „Ahoj!“ pekne pozdravilo, „Prosím Ťa máš tu voľné? Všade je už obsadené.“ „Jasné“ povedala Lili s úsmevom na perách. „Volám sa Lola a som víla.“ povedala. Lili sa úsmev ešte zväčšil. „Ja som Lili a tiž som víla.“ Obidve dievčatá sa začali smiať. Niektorí ľudia povystrkovali hlavy z kupé a chceli vedieť kto sa tak veľmi smeje. Lola a Lili sa stále odušu smiali. Bolo to začiatok ich veľkého kamarátstva.

Keď konečne dorazili do Rokfortu. Lila s Lolou sa celou cestou rozprávali. Keď dorazili do hradu začala ich chytať nervozita a strach. Stáli pred veľkými drevenými dverami. Zrazu sa pred nimi ocitla na prvý pohľad prísna profesorka s milým úsmevom na perách. Otvorila dvere a viedla ich po Veľkej Sieni. Okolo nich sedeli pri stoloch starší žiaci, ktorý sa ich obzerali. Keď sa dostali pred profesorský stôl videli malú drevenú stoličku, ne ktorej bol položený klobúk. Tá profesorka s milým úsmevom rozvinula pergamen a začala čítať mená ešte nezaradených prvákov. Po chvíli prečítala Loline meno. Tá neisto kráčala ku klobúku. Po chvíľke klobúk zakričal: „Chrabromil!“ Lola veselo zoskočila zo stoličky a utekala ku Chrabromilskému stolu. Hneď za ňou bola v abecede Lili. Pomaly kráčala ku stoličke a plná nervozity a strachu si na ňu sadla. Profesorka jej na hlavu položila ten smiešny starý klobúk. Ten jej šepkal do ucha: „Tak zase ďalšia víla. Máš dobré srdce. Je tu rozum, a tiež odvaha. Tak kde Ťa len dať. Ťažká otázka ale mám na ňu odpoveď.“ Klobúk sa odmlčal a po chcíli vykríkol: Chrabromil!“ Lili teraz plná radosti zoskočila zo stoličky a až bežala k stolu. Tam ju čakali gratulácie. Všetci boli šťastný ale ona bola najviac. Nakoniec si sadla k Lole a potichu sledovali ďalších prvákov ako im hovoriaci klobúk vyberá fakultu. Keď bolo zatrieďovanie dokončené čakal ich ešte príhovor starého šedivého čarodejníka, o ktorom sa neskôr dozvedeli, že je riaditeľ. Po jeho slovách sa na tanieroch, čo mali pred sebou objavili rôzne jedlá. Najedli sa až do prasknutia. Potom ich prefekti odviedli do Fakultných klubovní. Lili bola užasnutá tým aké to tam je. Vyšla po schodoch a našla svoju internátnu izbu. Posteľ mala vedľa Loli takže sa večer mohli spolu mohli rozprávať.