Boj  čarodejníkov

(Xenonia Monteverdi / Narcisse)

Na šírej pláni uberajúcej sa vdiaľ

Za ranného svitu mladý čarodejník stál.

Čakal on na svojho protivníka

Čo kúzelnou mocou tiež vyniká.

Výzbroj má už nachystanú:

Malý súdok vedľa stanu

I prútik s v ruke drží,

Dych v očakávaní sa mu už úži.

V diaľke akýs’ bod tam svieti,

To protivník na metle letí,

Čo včera na duel ho vyzval,

Keď lživé slová do očí mu brýzgal.

Nuž postavia sa zoči-voči,

Uklonia sa, jak je načim,

Čakajú, kto prvý začne,

V očiach iskria nespútané vášne.

Času veľa netreba,

Hneď sa pustia do seba,

Z úst im kliatby padajú,

Protivníka triafajú.

Prútiky sú do biela,

Kúzlo ich tak zahrieva,

Zo špíc letia iskier prúdy,

Prevrátia aj zeme hrudy.

Slnko stojí nad hlavami,

Obaja sú ešte vládni,

K večeru však ledva stoja,

Skončiť sa však stále boja.

Zrazu sila preveľká

Zmocní sa ich prútika.

Riaditeľ ich kúziel školy

Nahnevaný pri nich stojí.

Obom ruky čarmi zviaže,

Silu mágií od nich stiahne,

Do komnát ich odvedie,

Trest si musia odsedieť.

A každý z nich na pergamen

Musí stokrát napísať:

Pre dievča sa teraz budem

Duelu vždy vyhýbať.